Keď bol Tom Meighan v lete roku 2020 obvinený z domáceho násilia spáchanom na svojej partnerke, fanúšikovia predvídali skupine skôr pesimistické pokračovanie. O dva roky neskôr však je vonku produkt, ktorý dal jasne najavo, že Kasabian svoj príbeh takto nešťastne uzavrieť nechcú, a radi by nadviazali inak. Rolu frontmana prevzal Serge Pizzorno, do toho času druhý spevák a autor piesní, a táto nová zostava prišla so spletitým "The Alchemist's Euphoria".

Augustová novinka v niektorých bodoch (sčasti možno podvedome) predsa nadväzuje na posledný album "For Crying Out Loud" - piesne, hoci v poradí programovo uvedené, sú veľmi rôznorodé s ambíciou retro narážok a smelým experimentovaním, poslucháč si však nie je istý, či ide o úlet, alebo aranžérsky zámer. Zvukovo rozhodne siaha viac po súčasnosti, no obsahovo akoby nevedel dlho zotrvať pri už (často celkom dobre) načrtnutom. Odbáča od pointy a zákonite sa kúskuje.

To sa týka napríklad už predtým zverejneného singlu "SCRIPTVRE". V skladbe sa stretáva rap, zvláštne efekty akýchsi z diaľky znejúcich trúb a morzeovka, to všetko zakončené klavírnym outrom dodávajúci celej piesni podivný háv prog rocku.

Ten sa pritom oveľa celistvejšie rozvinie v "T.U.E (the ultraview effect)" - song je druhou časťou z trilógie popri "THE WALL" a "STARGAZR", pripomenajúci skoro kvázi suitový priebeh podobný Pink Floyd s pekným gitarovým sólom. Problém je však rovnaký. Nastolená hudobná myšlienka sa neudrží, a po trojici skladieb prichádza vlastne v duchu Monty Python niečo úplne iné.

Štadiónová "CHEMICALS" vám možno utkvie v pamäti najviac, a to práve z dôvodu, že v tejto polohe sú Kasabian bezkonkurenčne najsilnejší - úderné piesne s hitovým potenciálom a priamym ťahom na bránu. Ak píše Michael Hann o britskom zoskupení ako o nesebavedomej rockovej kapele v najlepšom i najhoršom slova zmysle, tu to platí snáď niekoľkonásobne.

Rovnako tak "STRICTLY OLD SKOOL" či miestami však opät trochu zvukovo bizarný "ALYGATYR". Aby ste objavili a uchopili dobre rozvinutý hudobný zámer skupiny, musíte si skrátka jednotlivé kusy takto povyťahovať zo šuflíka, čo má v konečnom dôsledku asi práve opačný efekt.

Alebo sa pretĺcť niečím ako podivuhodnou "ROCKET FUEL", ktorá sa na jednej strane podobá The Prodigy, súčasne v nej počujete divné balkánske motívy, a vôbec neviete, či to tvorcovia mysleli vážne. Plynulosť albumu prepojujú miniatúrne interlúdiá "æ space" a "æ sea" a uzatvára ho v skutočnosti vôbec nie zlá, zato z ešte úplne iného sveta či času, pesničkárska "LETTING GO".

Platňa "The Alchemist's Euphoria" zrejme nie je tou správnou cestou, ktorou by sa Kasabian mali uberať. K recesii jej chýba jednak úmysel a v neposlednej rade nadhľad. Atribúty progresívneho konceptu postráda práve kvôli svojej nesúdržnosti a rozdrobenosti. Rozhodne však treba oceniť snahu hudobníkov nadviazať po nepríjemnej kríze, ktorá kapelu postretla v dôsledku odchodu Toma Meighana. Aj nové začiatky sú náročné, no nie je dôvod si nemyslieť, že nabudúce to môže vyjsť o triedu lepšie.